Mýtus o Karolovi
Raz na presné poludnie sa vybral s ovcami k potoku, ku ktorému chodil každý deň, aby sa ovce občerstvili. Dnes ho tam ale čakalo malé prekvapenie. Bol tam človek. Pastier so svojimi ovcami. Mal asi 35 rokov, bol vysoký, zarastený a mal vlasy po ramená. Karol sa neho chvíľu nenápadne pozeral, potom sa odvážil opýtať: „Čo tu robíte ?"
„Prišiel som, aby sa moje ovce občerstvili," odvetil neznámy pastier. „Ale veď tu chodím každý deň a vás som tu ešte nevidel," odvetil chlapec.
„To preto," odvetil pastier, „lebo sa nezdržiavam na jednom mieste." Mladého valacha zaujala táto poznámka. „Nezdržiavaš sa na jednom mieste ? To už prečo ?".
„Chodím tam, kde viem, že mojim ovciam bude dobre. Každému dobrému pastierovi záleží na tom, ako sa cítia jeho ovce. Je to akýsi druh monády - rovnováhy. Ale nie tej medzi telom a dušou, ale medzi pastierom a jeho stádom."
Chlapca ešte viac zaujali jeho slová. „Ako vieš, či je tvojim ovciam dobre, alebo nie ?" opýtal sa. „Každý pastier by mal rozumieť svojmu stádu. Karol ja chcem, aby si bol dobrým pastierom svojho stáda, pretože tebe je to predurčené, byť pastierom. Maj rád svoje ovce a oni budú mať radi teba. Budeš vedieť, čo kedy potrebujú a ak oni budú s tebou spokojné, navždy si ťa vryjú do svojho srdca. Aj po smrti."
Keď sa Karol vrátil do svojej maringotky, neustále premýšľal nad slovami staršieho pastiera. „Každý pastier by mal rozumieť svojmu stádu. Karol ja chcem, aby si bol dobrým pastierom svojho stáda, pretože tebe je to predurčené, byť pastierom."
„Čo tým chcel povedať ? Mám sa do konca života starať o ovce ? Ako sa naučím im
rozumieť ?" Ešte hodnú chvíľu nad tým uvažoval.
Na druhý deň ráno vstal, vypustil ovce a rozhodol sa, že sa s nimi trošku prejde, že sa pokúsi naučiť sa chápať tomu, čo chcú povedať. Zrazu sa začali správať neobvykle a odpojili sa od Karolovho smeru cesty. Keď to zbadal, rozbehol sa za nimi. „Preboha, veď oni mieria do dediny," pomyslel si so strachom, že sa im tam niečo stane, alebo tam spravia nejakú neplechu. Našťastie po nejakom čase ovce zastali. Keď k nim pribehol Karol zaradoval sa, pretože ovce zastali len na okraji dediny, hneď vedľa malého dedinského kostolíka. Keďže bola nedeľa, kostolík bol otvorený, pretože sa tam zhromažďovali veriaci, pretože sa v ňom slávila svätá omša.
„Nikdy som nevidel kostol z vnútra, možno by som sa mohol pozrieť," pomyslel si Karol. Aj napriek tomu, že tam mal ovce ho niečo ťahalo dnu. Keď vošiel do kostola, nič nevidel, pretože tam bolo veľa ľudí. Prepchával sa pomedzi nich až k samotnému hlavnému oltáru. Keď sa dostal dopredu, zbadal jeden starý obraz, na ktorom bol zobrazený Ježiš Kristus, ako umiera na kríži. „O môj Bože," pomyslel si, keď sa na ten obraz zapozeral. „Veď to je pastier, ktorého som stretol pri potôčiku, keď som šiel napojiť svoje ovce."
„Áno, som to ja," začul pastierov hlas. „Ja, najlepší pastier na svete. Už tisícky rokov sa starám o najväčšie stádo. O stádo ľudských duší. Ja som Ježiš a som ten najobetavejší pastier, ktorý za svoje ovce položí aj život. A aj keď mi moje ovečky spôsobili rany, ktoré ma boleli, stále ich milujem. Žiadam od teba, aby si sa stal dobrým pastierom. No nie pastierom svojich oviec, ale pastierom môjho stáda. Chcem, aby si ma nasledoval, aby si poznal moju lásku a mohol ju šíriť ďalej do tohto ateistického sveta. Nasleduj ma, Karol."
Zrazu bolo ticho. Karol už nepočul nič, len hlas veriacich, ako spievajú náboženské piesne a kňaza, ktorý pripravoval obetný stôl na pamiatku Ježišovej poslednej večere. Pokojne vyšiel z kostola a srdce mu búšilo šťastím, že pocítil aspoň niečo z Pánovej lásky, no zároveň aj smútkom, že ľudia si ani neuvedomujú, ako rania toho najlepšieho človeka a pastiera na celom svete.
Zanechal svoje ovce a vydal sa na cestu do najbližšieho sídla biskupa. Cesta to bola dlhá, no Karola posilňovala viera v Pána a v Jeho lásku. Po dlhých troch dňoch cesty dorazil pred sídlo biskupa.
„Pán biskup, prišiel za vami nejaký chlapec. Vraví, že sa s vami chce porozprávať," povedal biskupov komorník. „Dobre teda, pošli ho za mnou," odvetil biskup. Chlapec vošiel do biskupského sídla a keď uvidel otca biskupa, jeho srdce sa rozjasnilo.
„Otec biskup, chcem sa stať kňazom," povedal Karol. Biskup bol zaskočený jeho konštatovaním. „Chlapče, máš síce vhodný vek, ale myslím si, že by si si to mal premyslieť. Cesta kňaza nie je vždy ružová, je to doslova krížová cesta."
„Viem, aké sú muky krížovej cesty," odvetil Karol.
„A čo ťa prinútilo rozhodnúť sa pre kňazské povolanie ?" opýtal sa biskup.
„Chcem tomuto hriešnemu svetu ukázať, ako veľmi ho Boh má rád a aká veľká a neuveriteľná je Ježišova láska k nám. Chcem im povedať, že Ježiš je ten najlepší pastier na svete, že už raz dal za nás život a bol by ochotný to spraviť znova. A hlavne, že každý z nás môže Ježiša stretnúť. Keď sa ponorí do hĺbky svojho srdca."
Biskup udivený chlapcovou reakciou povedal: „Dobre teda, napíšem ti odporúčanie do seminára. Budem ale potrebovať tvoje celé meno a priezvisko."
Chlapec s radosťou a láskou v srdci povedal: „Karol Wojtyla."
Autor: Jaroslav Cehlár
Foto: Archív-2013
Mýtus o Karolovi
Vyšlo slnko a Karol vstal z postele. Len čo sa zobudil, ponáhľal sa vyhnať ovce na pašu presne tak, ako ho to jeho otec učil. Snažil sa každý deň žiť tak, aby bol jeho otec na neho hrdý. Rodičia mu zomreli, keď mal šesť rokov a jediná spomienka na nich boli jeho ovce. Chránil ich ako oko v hlave. Vždy, keď bol smutný pozrel sa na nich a na tvári mal znova úsmev. Mal k nim zvláštny citový vzťah. Žil sám a tak aj chcel, aby to ostalo. Nenávidel ľudí, pretože každý sa na neho po smrti jeho rodičov vykašľal. Rozhodol sa teda ostať sám. Len on, jeho ovce a jeho malá Maringotka na lúke. V hĺbke srdca ale vždy túžil mať priateľa. Takého, ktorý ho pochopí a ktorému bude môcť zveriť všetky svoje tajnosti
„Prišiel som, aby sa moje ovce občerstvili," odvetil neznámy pastier. „Ale veď tu chodím každý deň a vás som tu ešte nevidel," odvetil chlapec.
„To preto," odvetil pastier, „lebo sa nezdržiavam na jednom mieste." Mladého valacha zaujala táto poznámka. „Nezdržiavaš sa na jednom mieste ? To už prečo ?".
„Chodím tam, kde viem, že mojim ovciam bude dobre. Každému dobrému pastierovi záleží na tom, ako sa cítia jeho ovce. Je to akýsi druh monády - rovnováhy. Ale nie tej medzi telom a dušou, ale medzi pastierom a jeho stádom."
Chlapca ešte viac zaujali jeho slová. „Ako vieš, či je tvojim ovciam dobre, alebo nie ?" opýtal sa. „Každý pastier by mal rozumieť svojmu stádu. Karol ja chcem, aby si bol dobrým pastierom svojho stáda, pretože tebe je to predurčené, byť pastierom. Maj rád svoje ovce a oni budú mať radi teba. Budeš vedieť, čo kedy potrebujú a ak oni budú s tebou spokojné, navždy si ťa vryjú do svojho srdca. Aj po smrti."
Keď sa Karol vrátil do svojej maringotky, neustále premýšľal nad slovami staršieho pastiera. „Každý pastier by mal rozumieť svojmu stádu. Karol ja chcem, aby si bol dobrým pastierom svojho stáda, pretože tebe je to predurčené, byť pastierom."
„Čo tým chcel povedať ? Mám sa do konca života starať o ovce ? Ako sa naučím im
rozumieť ?" Ešte hodnú chvíľu nad tým uvažoval.
Na druhý deň ráno vstal, vypustil ovce a rozhodol sa, že sa s nimi trošku prejde, že sa pokúsi naučiť sa chápať tomu, čo chcú povedať. Zrazu sa začali správať neobvykle a odpojili sa od Karolovho smeru cesty. Keď to zbadal, rozbehol sa za nimi. „Preboha, veď oni mieria do dediny," pomyslel si so strachom, že sa im tam niečo stane, alebo tam spravia nejakú neplechu. Našťastie po nejakom čase ovce zastali. Keď k nim pribehol Karol zaradoval sa, pretože ovce zastali len na okraji dediny, hneď vedľa malého dedinského kostolíka. Keďže bola nedeľa, kostolík bol otvorený, pretože sa tam zhromažďovali veriaci, pretože sa v ňom slávila svätá omša.
„Nikdy som nevidel kostol z vnútra, možno by som sa mohol pozrieť," pomyslel si Karol. Aj napriek tomu, že tam mal ovce ho niečo ťahalo dnu. Keď vošiel do kostola, nič nevidel, pretože tam bolo veľa ľudí. Prepchával sa pomedzi nich až k samotnému hlavnému oltáru. Keď sa dostal dopredu, zbadal jeden starý obraz, na ktorom bol zobrazený Ježiš Kristus, ako umiera na kríži. „O môj Bože," pomyslel si, keď sa na ten obraz zapozeral. „Veď to je pastier, ktorého som stretol pri potôčiku, keď som šiel napojiť svoje ovce."
„Áno, som to ja," začul pastierov hlas. „Ja, najlepší pastier na svete. Už tisícky rokov sa starám o najväčšie stádo. O stádo ľudských duší. Ja som Ježiš a som ten najobetavejší pastier, ktorý za svoje ovce položí aj život. A aj keď mi moje ovečky spôsobili rany, ktoré ma boleli, stále ich milujem. Žiadam od teba, aby si sa stal dobrým pastierom. No nie pastierom svojich oviec, ale pastierom môjho stáda. Chcem, aby si ma nasledoval, aby si poznal moju lásku a mohol ju šíriť ďalej do tohto ateistického sveta. Nasleduj ma, Karol."
Zrazu bolo ticho. Karol už nepočul nič, len hlas veriacich, ako spievajú náboženské piesne a kňaza, ktorý pripravoval obetný stôl na pamiatku Ježišovej poslednej večere. Pokojne vyšiel z kostola a srdce mu búšilo šťastím, že pocítil aspoň niečo z Pánovej lásky, no zároveň aj smútkom, že ľudia si ani neuvedomujú, ako rania toho najlepšieho človeka a pastiera na celom svete.
Zanechal svoje ovce a vydal sa na cestu do najbližšieho sídla biskupa. Cesta to bola dlhá, no Karola posilňovala viera v Pána a v Jeho lásku. Po dlhých troch dňoch cesty dorazil pred sídlo biskupa.
„Pán biskup, prišiel za vami nejaký chlapec. Vraví, že sa s vami chce porozprávať," povedal biskupov komorník. „Dobre teda, pošli ho za mnou," odvetil biskup. Chlapec vošiel do biskupského sídla a keď uvidel otca biskupa, jeho srdce sa rozjasnilo.
„Otec biskup, chcem sa stať kňazom," povedal Karol. Biskup bol zaskočený jeho konštatovaním. „Chlapče, máš síce vhodný vek, ale myslím si, že by si si to mal premyslieť. Cesta kňaza nie je vždy ružová, je to doslova krížová cesta."
„Viem, aké sú muky krížovej cesty," odvetil Karol.
„A čo ťa prinútilo rozhodnúť sa pre kňazské povolanie ?" opýtal sa biskup.
„Chcem tomuto hriešnemu svetu ukázať, ako veľmi ho Boh má rád a aká veľká a neuveriteľná je Ježišova láska k nám. Chcem im povedať, že Ježiš je ten najlepší pastier na svete, že už raz dal za nás život a bol by ochotný to spraviť znova. A hlavne, že každý z nás môže Ježiša stretnúť. Keď sa ponorí do hĺbky svojho srdca."
Biskup udivený chlapcovou reakciou povedal: „Dobre teda, napíšem ti odporúčanie do seminára. Budem ale potrebovať tvoje celé meno a priezvisko."
Chlapec s radosťou a láskou v srdci povedal: „Karol Wojtyla."
Autor: Jaroslav Cehlár
Foto: Archív-2013